Mestské kultúrne stredisko (MsKS) a Turistické
informačné centrum (TIC) Humenné
pripravili vo sviatočnom čase dve súťaže pre všetkých, ktorí majú
tvorivého ducha, fantáziu písanej vône, chute a lásky.
VIANOČNÝ VERŠ
poéziu s témou Vianoc prezentovalo poslaných
210 básní.
Ich autormi boli žiaci 4. až 9. ročníka humenských základných
škôl.
Básne sú postupne uverejňované (čítané) cez webové
sídlo i sociálne siete (Turistické informačné centrum, Mestské kultúrne
stredisko, Humenské televízia).
https://www.facebook.com/…940455123829
Tiež budú prezentované ako citypostery (výstavné vitríny) na Južnom námestí.
VIANOČNÝ PRÍBEH
(víťazný príbeh napísal Zachariáš, žiak 7. ročníka)
Babka
Toto venujem tým, čo v samote noci praskajú oblátky s medom. Všetkým, čo odišli, aj tým čo ostali. Naučme deti sledovať čas, veď stopa starých rodičov v rodine je nám najdrahšia práve vtedy, keď na ňu sadá prach.....
Milá babka,
píšem Ti tento list, aj keď sme boli nedávno spolu.
SPOLU… dnes už viem ako naozaj spolu… Ako padali vločky na trávu,
Tvoj dych slabol…
Vianočné prázdniny sa skončili a ja som sa vrátil do školy, stretol
som kamarátov a všetci sme si začali vymieňať zážitky. Niektorí boli pri
mori, niektorí na lyžovačke v horách, iní zas na wellness pobyte. Trochu
som sa hanbil zato, že ja som bol len… u babky na dedine…
Porozprával som im o tom, ako sme spolu každé ráno zbierali vajíčka,
aké to bolo dobrodružné a zábavne hľadať ich stále na nových
miestach…
Oooo a tie voňavé raňajky. Pripadal som si ako človek-lovec, čo som si
našiel, to som aj zjedol. Voňavý a chrumkavý chlebík upečený na
piecke…Vianočné pečivo, čo prešlo Tvojimi rukami a ostali na ňom
otlačené čiary života…
„Čo? Vajco s chlebom na raňajky? Keby aspoň nejaký toast alebo
bageta!“
Viem, babka, určite premýšľaš, čo to je, že si to iste
nepočula.
Nevadí, ver mi, je to obyčajné pečivo, ktorému sme dali dôležitosť
len my sami.
Spomínam si, ako sme miesili cesto na vianočné koláče, ako pomaly
rástlo a Ty si mi rozprávala o svojom živote. Aké to bolo ťažké a
smutné. Nebolo toľko jedla ani práce. Darčeky ste nikdy nemali, ozdoby na
stromčeku boli z dvora a záhrady. Ale ľudia boli spolu a pomáhali
si.
Sám som si pripravil koláč, naplnil a upiekol ho v piecke na drevo,
ktorá bola určite stará ako celý svet, však?
Aký som bol prekvapený, keď som objavil starú žehličku, nie takú
modernú-elektrickú, ale takú na uhlíky z piecky. Bola ťažká, ale voňala
teplom domova a do každej veci, po ktorej prešla, túto vôňu
vtlačila.
…vonia mi stále.....
Večer si ma uložila do obrovskej drevenej postele a prikryla ťažkou
perinou, v ktorej som sníval tie najsladšie sny o tom, čo som všetko
zažil. Spievala si mi piesne svojej mamy, hladkala vlasy rukami, ktoré mi
voňali za dobrotou a láskou. Darčekom boli príbehy a čas spolu. Čas,
ktorý teraz nikto nemá. Vrátil som sa domov a chýba mi to.
Keď zatvorím oči, aj teraz cítim chuť na jazyku, vôňu tepla a slzu
v oku, ale Ty tu už nie si…
A aj napriek tomu všetky tieto neobyčajne obyčajné veci vo mne
ostali.
Veď, čo je hamburger oproti voňavému chlebu, či marcipánová torta
oproti pečeným buchtám?!
Som ešte malý, ale budem si strážiť všetky spomienky, ktoré na Teba
mám.
Od Teba viem, že Vianoce máme dávať, nie prežívať. Keď sa sype sneh,
padajú tvoje šediny, češeš si ich hore v nebi a pečieš všetkým svoje
vianočné koláče.
PS. Žehličku som si zobral. Voňajú mi všetky sny za uhlíkmi Tvojej lásky. Cítim v nich koláče, aj polienko z lesa…
Tvoj vnuk Zachariáš
Marián Škuba
Tlačový referát
Mestský úrad