Vihorlatská knižnica pokračuje v projekte Svoj príbeh rozpráva (IV.), opäť dostávajú priestor zaujímaví Humenčania. Cielene majú byť čo najviac prezentované osoby, ktoré sú na začiatku literárnej cesty a vydali zatiaľ svoju prvotinu (prvú knižku).
V tomto kontexte sa v priestoroch knižnice objavili Ján
Račko, autor básnického debutu „…neviem kráčať po hladine“
a Viliam Kovaľ, autor veršovanej drámy „Tieňoví
hráči“.
Humenskí rodáci sú profesijne zaradení v zdravotníctve – Ján Račko
pracuje v záchrannej službe, Viliam Kovaľ po prerušení vysokoškolského
štúdia (zo zdravotných dôvodov) sa aktuálne venuje masírovaniu.
„Človek, ak niečo píše, musí aj čítať,“ odznelo z oboch úst
prakticky unisono. Obaja začínajúci literáti takto konkretizovali svoj
vzťah k literatúre. Rozobrali ho z rôznych uhlov, aj konštatovaním:
„Tých, čo čítanie baví – je menej. Tých, ktorí čítať musia –
je viac. Tých, ktorí nečítajú – je najviac.“
Vysvetlili svoje vlastné písanie, vznik prvotín. Spájajú ich verše
i skutočnosť, že svoje knižky vydali vlastným nákladom.
Ján Račko (… neviem kráčať po hladine) vyskladal zbierku básní zo svojich „súťažných“ pokusov (2020). Sú to momenty zachytené do veršov. Závisí od čitateľa, akú poskytne reakciu. Spočiatku sú básne „sladké“, prechádza sa na bežný život až po duchovno. Dokonca je jedna básnička v poľštine a posledný výtvor v šarišskom nárečí (aj s prekladom do slovenčiny).
Teplo pod košeľou
Si predsieň
a ja vstupujem cez zatvorené viečka
na prázdne javisko s pouličnou lampou.
Schovávaš sa za pery,
ktoré objavili teplo pod svetrom,
pod flanelovou košeľou.
Som doma, pošepneš.
Viliam Kovaľ (Tieňoví hráči) si zvolil možno aj
najnáročnejšiu formu písania – vo veršoch dramatizovaná hra situovaná
do 18. storočia. Je to dialóg v básni, v ktorom autor spája načítané
vedomosti so životnými skúsenosťami. Postavy komunikujú veršami,
v ktorých ostáva aj kúsok „ja“, sú prepojené vzťahovo. Z jednej,
dvoch, troch básní vznikalo básnické rozprávanie postáv, ktoré sa napokon
preklopilo do hry – drámy. Snahou bolo vyjadrovať sa čo
najzrozumiteľnejšie, aby zaujal tínedžerov i dospelákov v produktívnom
veku.
Na jednej strane zosobnené zlo (hlúposť, intrigy) proti symbolu múdrosti
(čistoty, lásky) v kontrole svedomia (ochrany).
Mladý autor nechce ostať iba pri knižnom vydaní. Chce svoje dielo dostať aj
na divadelné dosky, hľadá adeptov na takmer až 30 postáv.
Valérius: Závisť? Je hlúposť, Melissa, pri ktorej ti duša
zahnisá.
Melissa: Nechali ma tí najviac blízki, urobili zo mňa prah nízky.
Opustili ma ako bezdomovca. Ostala som ako čierna ovca.
Ostali mi veci všetky, ostalo mi len to, čo som mala oblečené. Že som
ľahká žena, šírili sa pletky.
Smrťou muža bolo moje srdce poznačené, už nikdy neuvidím svoje
dietky…
Marián Škuba
Tlačový referát
Mestský úrad