Posledná beseda pred letnou prestávkou vo Vihorlatskej knižnici v rámci projektu Knihovanie, ktorý je prioritne zameraný na spisovateľov, autorov a literátov, patrila inému druhu umenia. Pozvanie prijal akademický sochár a Humenčan Jaroslav Drotár.
„Mám blízko k všetkým sochárskym materiálom. Priestorové drôtené objekty či sochy vytváram často ako konštruované geometrické abstrakcie s rôznymi odkazmi na súvislosti a vzťahy medzi mikrokozmom a makrokozmom. Rovnako príznačné pre moju tvorbu je transparentnosť. Programovo vyhľadávam také prostriedky sochárskej výpovede, kde môžem zviditeľňovať na prvý pohľad neviditeľné. Snažím sa viac či menej odkrývať vnútro mojich sôch. Objekty, hmotu – nehmotu často kombinujem s kameňom, oceľou, drevom, ale aj sklom. Vypestoval som si zvláštny vzťah k drôtu. Aj moje priezvisko ma predurčuje k tomu,“ povedal s úsmevom Jaroslav Drotár.
V rokoch 1988 – 1994 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, Katedra sochárstva v ateliéri prof. Juraja Meliša. Ako sám priznal, na školu ho prijali až po štvrtý raz. V tom čase bola táto oblasť štúdia totiž veľmi žiadaná. „Zažil som ešte klasické sochárske vyučovanie, ovládam aj modelovanie figúr, realistické zobrazovanie, čo sa trošku zmenilo po roku 1989. Mám skúsenosť z klasického i súčasného prístupu,“ doplnil. Absolvoval študijný pobyt na Staadlichen Akademie der Bildender Kunste Karlsruhe u prof. Horsta Antesa a študijný pobyt v ateliéri prof. Sandrii Hu, The University of Texas.
Jedenásť rokov pedagogicky pôsobil na Prešovskej univerzity v Prešove, aktuálne je v slobodnom povolaní. Venuje sa širokému spektru tvorby: komornému a monumentálnemu sochárstvu, svetelnému objektu, inštaláciám, interiérovému dizajnu a sklenenému objektu, fotografii, oxidačnej grafike, smaltu, mozaike a vitrážam. Realizoval viacero komorných a monumentálnych objektov pre verejný aj sakrálny priestor. Je autorom sôch Cyrila a Metoda, ktoré sa nachádzajú na poschodí Vihorlatskej knižnice. Presne 27. júna 2013 boli inštalované a v rovnaký dátum ale s jedenásťročným odstupom sa konala beseda. V Rímskokatolíckom kostole Sťatia sv. Jána Krstiteľa na Sídlisku pod Sokolejom navrhol interiér (bohostánok, obetný stôl, ambona, krížová cesta, vitráže na oknách…) a zároveň vykonával dozor nad prácami. Na konte má napríklad aj „ikonu“ humenskej železničnej stanice – sochu dobrého vojaka Švejka či najväčšiu abstraktnú sochu na Slovensku, ktorou je vtáčia fontána na námestí v Sečovciach.
Veronika Lattová
Tlačový referát
Mestský úrad