Na vlnách bývalého projektu „Svoj príbeh rozpráva“ zrealizovala Vihorlatská knižnica ďalšiu so série besied, tentokrát bola hostkou Silvia Knapíková.
Viac než dva roky trvalo, kým sa obe cesty spojili a termín na besedu bol stanovený i naplnený. Silvia Knapíková je človek, za ktorým nachádzame obrovské kvantum práce. Častokrát aj neviditeľnej, ale rovnako dôležitej, ako tá, ktorú vieme bežne definovať.
Od roku 2010 je spojená s Slovenským Červeným krížom, paradoxne na deň presne k dátumu besedy, t.j. 19. novembra, to bolo jubilejných 14 rokov jej činnosti ako riaditeľka organizácie Slovenský Červený kríž, územný spolok Humenné.
„Ako pracuje Slovenský Červený kríž?“ – pýtali sa
Silvie Knapíkovej na vtedy výberovom pohovore.
„Ako presne pracuje, to neviem, ale viem, ako by podľa mňa pracovať
mal,“ – odpovedala vtedy uchádzačka o post riaditeľky. O pár
hodín sa ňou už stala.
Bezprostredná debata so Silviou Knapíkovou sa dotkla viacerých životných zákutí. Začala sa cestovaním v USA (v roku 1996), krokom, ktorý oznámila mame deň – dva pred odletom. V ére, kedy ešte nežili svoj každodenný život mobilné telefóny, to bolo odvážne, nezabudnuteľné. Pre mamu i dcéru.
„Cez vianočnú večeru sme sedeli spoločne za stolom Poliaci, Česi a Slováci. Každý si chcel uctiť svoje tradície. Pohľad na štedrovečerný stôl bol aj zábavný, lebo Poliaci mali šestnásť chodov jedál, Česi len dva a my, Slováci – Rusnáci päť – šesť,“ odvíjala niť svojich zážitkov Silvia. Keďže u nej zvíťazila časť príslovia „Niekomu je dobre doma“, a nie „Niekto je doma tam, kde mu je dobre,“ vrátila sa na Slovensko, do Humenného…
Rozprávanie sa stále viac nakláňalo k pracovnej náplni a poslaniu
zároveň. Slovenský Červený kríž, územný spolok Humenné. Takýchto
organizácií je na Slovensku viac ako 30, podrobnejšie sa účastníci besedy
dozvedeli, ako funguje tá humenská.
Za štrnásť rokov činnosti si cez projekty tu našlo prácu 250 ľudí.
Pomoc poskytovali a stále poskytujú na rôznych úrovniach, veď mesačne
človek navštívi SČK Humenné aj 2 500-krát. Ako však Silvia Knapíková
podotkla: „Človek človeku je najlepším liekom.“
Dobrovoľníctvo, darcovstvo krvi, nová budova, v ktorej má SČK Humenné
svoj domov už osem rokov, asistenčná i prepravná služba alebo súťaže
v prvej pomoci. To boli útržky tém, o ktorých sa rozprávalo.
Aktivity, práca pre mesto Humenné, pre jeho občanov, pre všetkých, ktorí potrebujú pomoc, neostali nepovšimnuté. V roku 2020 získala Silvia Knapíková Cenu primátora. Tú chvíľu si veľmi váži, je pre ňu záväzkom a my sme radi, že takúto osobnosť medzi sebou máme.
V závere besedy odovzdala Anna Šimkuličová za Podvihorlatskú paletu Silvii Knapíkovej obraz červených makov. Tie tiež svojím spôsobom symbolizujú humanitárnu pomoc.
Marián Škuba
Tlačový referát
Mestský úrad
